Tak som počul. Raz prebýval Vznešený (Buddha) v Báránasí, na mieste zvanom Isipatana, v Gazelom háji. Tam Vznešený oslovil skupinu piatich mníchov (bhikkhu):
„Mnísi, existujú dve krajnosti (extrémy), ktoré by nemal praktizovať ten, kto odišiel do bezdomovia (cesta mnícha ktorý opustil svet). Ktoré dve?
1. Je to oddanosť blaženosti plynúcej zo zmyselných pôžitkov, ktorá je nízka, hrubá, vykonávaná obyčajnými svetskými ľuďmi, neušľachtilá a neprospešná.
2. Je to oddanosť sebaumŕtvovaniu, ktorá je strastná, neušľachtilá a neprospešná.
Mnísi, keď sa Tathágata (je označenie, ktorým Budha hovoril sám o sebe – znamená „Ten, ktorý prišiel taký, aký je“ alebo „Ten, ktorý dosiahol pravdu“.) vyhol obom týmto krajnostiam, prebudil sa k Strednej ceste, ktorá umožňuje videnie a poznanie, vedie k pokoju, k priamemu poznaniu, k úplnému prebudeniu, k odpútaniu (nibbána).
Tu Buddha ukazuje, ktoré dve krajné cesty nefungujú:
- oddávať sa pôžitkom,
- trápiť sa odriekaním.
Oddávať sa pôžitkom. Túto cestu poznáme všetci. Chceme sa cítiť dobre, a tak sa ženieme – za jedlom, za zábavou, za pohodlím, za uznaním. A keď to máme, chceme viac. Keď to nemáme, sme nešťastní. A keď o to prídeme, zrútime sa. Celý život je naháňačka za niečím, čo nikdy neprinesie trvalý pokoj. Nie preto, že by pôžitky boli zlé, ale preto, že sú pominuteľné a my na nich lipneme, akoby mali zostať naveky.
Najhoršie na tom je, že to nekončí len pri „chcem viac“ – to by bolo ešte neškodné. Ono sa to zvrhne do stavu, keď sme ochotní obetovať všetko, čo má skutočnú cenu, len aby sme sa udržali na pomyselnom vrchole.
Obetujeme zdravie – vysedávame v práci do noci, jeme za pochodu. Obetujeme rodinu – deti rastú bez nás, partner je len spolubývajúci, lebo všetka energia ide do výkonu. A potom príde deň, keď si uvedomíme, že sme si vybudovali impérium, ale nemáme s kým sa oň podeliť.
Obetujeme priateľstvá – lebo na nich nie je čas, nehodia sa do kalendára, lebo sú „len“ priatelia. A potom, keď príde kríza, zistíme, že nemáme komu zavolať.
Obetujeme svoju česť – prehliadneme spravodlivosť, pravdu, mlčíme, ohneme sa, urobíme niečo, čo sme si kedysi sľúbili, že nikdy neurobíme. Len aby sme udržali svoju "úroveň", alebo dosiahli len ďalší cieľ, ďalší pôžitok, ďalší kúsok uznania.
A najhoršie na tom je, že to robíme s pocitom, že to má zmysel. Že toto je správna cesta. Že teraz sa obetujeme, ale potom... potom si to užijeme. Potom budeme žiť. Potom budeme šťastní. Lenže to „potom“ nikdy nepríde. Lebo keď dosiahneme jeden cieľ, objaví sa ďalší.
A keď sa už nedá ísť ďalej, príde pád. A vtedy sa pozrieme späť a vidíme: zdravie je preč, rodina je preč, priatelia sú preč, česť je preč. A zostalo nám len to, pre čo sme to všetko obetovali – pominuteľný pocit, ktorý už dávno vyprchal.
Budha to nazval prvým extrémom pretože videl, kam táto cesta vedie. Nie do naplnenia, ale do prázdna. Nie do pokoja, ale do večného nepokoja. A jediné, čo pri tom povedal, bolo: nemusíš tadiaľ ísť. Je aj iná cesta. Nie tá, kde sa obetuješ pôžitkom, ani tá, kde sa obetuješ odriekaniu. Ale tá, kde prestaneš obetovať vôbec. Kde sa naučíš byť s tým, čo je, bez toho, aby si musel stále naháňať alebo utekať.
Duchovné naháňanie sa za poznaním
Budha však nemyslel prvý extrém výhradne na svetské naháňanie sa za peniazmi a pôžitkami. Myslel tým predovšetkým – naháňanie sa za duchovnými cieľmi. Lebo duchovný hľadajúci robí to isté, čo obchodník: zbiera stavy, zážitky, poznanie, tituly, uznanie v komunite. Len to nazýva inak. Ale funguje to rovnako: keď to má, chce viac. Keď to nemá, je nešťastný.
A je ochotný obetovať to isté – zdravie potláčať pôstami, dychovými cvičeniami, dlhými meditáciami, rodinu zanedbávať v mene „vyššieho“ cieľa, priateľov, ktorí nejdú tou istou cestou. Budha tým prešiel. Ako princ mal všetky pôžitky. Potom šesť rokov driloval odriekanie. Až keď videl, že oboje je len iná forma lipnutia, našiel strednú cestu – nie medzi nimi, ale mimo nich. Cestu, kde sa nehoníš za stavmi, ani nepotláčaš život. Len kráčaš, bez toho, aby si z toho robil drámu.
A tak druhou cestou je trápiť sa odriekaním. Do tejto nástrahy spadne ten, kto vidí, že pôžitky nefungujú, a tak skočí na opačnom konci. Začne sa trestať, odopierať si všetko, biť sa za každú slabosť. Myslí si, že čím viac si odoprie, tým je bližšie k pravde. Ale výsledok je rovnaký ako pri pôžitkoch – len z opačnej strany. Namiesto napätia z naháňania je napätie z potláčania. Namiesto závislosti na pôžitkoch je závislosť na výkone.